Chlapec a lipka

Pred dávnymi časmi žil v jednej neďalekej krajine chlapec. Žil v krajine, kde nebola spravodlivosť na prvom mieste. Na prvom mieste bol pôvod – rodina, do ktorej sa človek narodil. Na prvom mieste nebolo ani vzdelanie, to bolo privilégium, nie právo. Nuž, tak to v tej krajine vtedy bolo.

Tí, ktorí sa narodili do rodiny remeselníka, roľníka, neboli na tom celkom najhoršie. Mohli sa učiť remeslo. Náš chlapec však nie. Nemal to šťastie, on sa narodil matke, ktorá žila v biednej chatrči a živila sa ako práčka.

Chlapec otca nepoznal. Na jeho matku sa všetci pozerali ako na pobehlicu, ktorá sa prespala. Matka mu nikdy nepovedala, kto to je jeho otec, on však cítil, že ostatní sa mýlia. Mama nie je pobehlica. V skutočnosti ju znásilňoval jeden kováč, keď jeho žene nosila vyprané prádlo. Vtedy sa to tak nebralo. Nebola to tragédia. Ženy v tých časoch si medzi sebou predávali tieto útrapy ako bremeno, ktoré je nedeliteľné s ich pôvodom a faktom, že sú ženy.

Za ich chatrčou rástla lipka. Ešte bola mladá, stále rástla a mohutnela. Chlapec v jej tieni rád sedával, vyrezával píšťalky, alebo sníval o lepšom svete. Niekedy, keď upadol do driemot a oprel sa o lipku, zdalo sa mu, že sa mu privráva. „Stíš sa“ opakovala stále dokola. Aj keď bol ticho.

Chlapec videl, že matka trpí. Videl, aké nespravodlivé je, že sa musí plahočiť a za tú drinu dostane len malú almužnu, ktorá im dovolí neumrieť od hladu. Chlapec rástol, a s ním rástol aj jeho hnev. Toľká nespravodlivosť! Keď bol z neho mladý junák, rozhodol sa, že viac neznesie útlak spoločnosti, že pomstí svoju matku. Niečo sa musí stať!

Keď bol pod lipkou a tá, tiež krásne mocná, sa mu neustále prihovárala „stíš sa“, len to chlapca popudilo. Čo sa má čo stišovať, keď vidí toľkú nespravodlivosť?! Plahočiť sa pod nadvládou pánov, zohýnať chrbát, a ešte byť ticho! Veď to je Bohu proti.

Jedného dňa, keď sa motal po trhu, čo každý týždeň býval na námestí, začul reči o tom, že v susednom meste sa spájajú mladí muži a verbujú medzi seba ďalších. Chystá sa pomsta. Tak veľkú nádej mu to vlialo, že sa okamžite rozhodol vyhľadať týchto mužov a pridať sa k nim.

Chlapec bol urastený, mocný, nuž ho bez váhania k sebe zobrali. Odvtedy každý večer trávil stretnutiami v dome jedného z chlapcov, kde plánovali, ako učinia spravodlivosť zadosť. Plánovali, že vtrhnú na miestne panstvo, zapália ho a pánov pobijú. Pánov, ktorí môžu sa ich utrpenie. Keď ich nebude, ľahšie bude žiť.

Veľmi sa tešili, že nastáva koniec ťažkých časov. Potom, čo potrestajú vinníkov, sami prevezmú vládu nad svojim mestom.

Chlapci neboli vzdelaní, a väčšina z nich ani nebola naučená premýšľať, nuž sa nepozerali ďalej, ako za akt svojej pomsty. Boli však mocní, a veľmi, veľmi nahnevaní.

Tu sa príbeh rozdvojuje, sám môžeš zvoliť, ako skončí.

KONIEC 1

V onu osudnú noc, keď sa to stalo, bolo nebo bez oblakov, plné hviezd a mesiac silno svietil. „Isto nám Boh svieti na cestu“ mysleli si chlapci. Nemali pochyby, či je správne to, čo sa deje. Veď sa na nich a ich rodinách po generácie páchajú neprávosti, majú to najsvätejšie požehnanie na zjednanie nápravy.

Bolo ich veľa, zo 30, veď nespravodlivo utláčaných bolo požehnane. A nahnevaných takisto. Vydali sa pod rúškom noci na panstvo. Išli potíšku, nikto o tom, čo sa deje, netušil.

Asi o hodinu prišli k panstvu. Pred bránou stáli stráže, no oni vedeli, čo s nimi. Skolili ich potichu, ani hláska nevydali. Cez bránu sa dostali teda poľahky, no len čo vošli na nádvorie, rozštekali sa psi, čo hlásili, že má panstvo nevítaných návštevníkov. To už chlapci nečakali, rýchlo podpálili strechy hospodárskych budov a potom sa rozdelili. Zatiaľ, čo jedni podpaľovali, iní hrdúsili. Ako prvých zahrdúsili pána veľkomožného, s jeho ženou.

Neušetrili ani 5 ich detí. Zahrdúsili aj komornú, čo sa snažila deti uchrániť, a v ošiali, besnení „spravodlivosti“ pokračovali od jedného človeka k druhému, od jedného hrdla k ďalšiemu. Už im nestačila smrť pánov, chceli viac. Keď už na panstve nebolo, koho by pobili, napchali si napochytre vrecká šperkami a zlatom a vydali sa dolu, do mesta. To už bolo dávno na nohách, lebo požiar žiaril naďaleko, a ľudia sa ponáhľali hasiť.

Chlapci, koho stretli, toho zabili. Nechajúc priechod svojmu hnevu a pocitu nespravodlivosti nerozlišovali nad vinníkmi a utláčanými, besnenie pokračovalo bez rozmyslu. Ego sa chopilo vlády a v hystérii hnevu kázalo ťať….

Nastalo ráno.

Obloha bola šedivá od toľkého dymu, požiar sa rozniesol aj na okolité domy, potom pokračoval dole do mesta, až to celé ľahlo popolom. Chlapci, keď besnenie pominulo, precitli.

V úžase pozerali na tú spúšť, ktorej sa dopustili. Nie, toto nebola spravodlivosť. To bol diabol, čo sa zmocnil ich tiel a myslí. A oni mu to dovolili. Necítili sa lepšie. Ani o kúštik. Naopak, viacerí z nich boli na pokraji šialenstva…

Chlapec išiel tackavo tam, kde predtým stála ich chatrč. Zhorela do tla ako jedna z prvých v meste, veď strechu mala zo slamy. Našiel mamu, tam, kde predtým bývala posteľ. Našťastie umrela v spánku, zadusila sa dymom. Chlapec sedel vedľa nej, s neprítomným pohľadom. Už netreba spravodlivosť. Už niet koho zachraňovať…Popoludní prišli vojská zo susedného mesta, zriadiť poriadky po vzbure. Chlapcov, vrátane nášho, obesili bez procesu.

Mesto ľahlo popolom. Prišlo o veľké množstvo pracovitých rúk. O veľké množstvo junákov. Matiek, detí. Mesto sa z toho už nikdy nespamätalo, tí, čo prežili, odišli. Dnes na tom mieste nezistíte, že tam kedysi boli obydlia.

Iba lipa, ktorá prežila aj vyčíňanie ega, tíško stojí, a každému, kto sa  k nej zatúla, a nebodaj položí na ňu ruku, šepká: stíš sa…

KONIEC II

Jednej noci, keď sa vracal z junáckej porady, nechcelo sa mu ísť ešte do chyže. Bola teplá noc, nuž sadol si pod svoju lipku, a rozjímal. „Stíš sa“ zacítil opäť, keď sa o ňu oprel. Nikdy nerozumel, čo to tá lipka vraví. Ani nerozumel, ako že to cíti. Nepočul slová, len v duši sa mu formovali, a on vedel, že to lipka k nemu prehovára. Po prvý krát dostal bláznivý nápad, po prvý krát odpovedal, tiež v duši, bez slov:

„Ako sa mám stíšiť? Veď som ticho“. A tu lipka prehovorila inými slovami, odpovedala, priamo v jeho duši: „To, že nič nevravíš, neznamená, že si ticho. Stíš svoje myšlienky. Je v nich veľa hnevu.“

„Pozri, ako žijeme. S mamkou hrdlačíme, nespravodlivosť vládne svetom. Musím sa hnevať, musím s tým niečo spraviť.“

„Hnev zatemňuje myseľ. Ponúka zlé riešenia. V hneve nemôžeš veci vyriešiť, iba ich zamotať, ba zhoršiť. Stíš sa, potom uvažuj, čo robiť“.

„A ako? Ako sa stíšiť, keď na každom kroku cítim útlak? Či sa to dá?“

„Strúhaj píšťalky. Pomôže to. Stíš sa.“

Nuž, mladý chlapec nerozumel. Išiel spať. Ale keď svitol druhý deň, počúvol lipku. Predsalen, divy sa mu nestávajú často a lipka sa neprihovára hocikomu na počkanie. Po práci teda sadol pod lipku, a dal sa vyrezávať píšťalku. Jednu, druhú, tretiu vyrezal. A pri štvrtej si uvedomil, že hnev je menší. Nahradil ho pokoj. Veru, nezmenil sa útlak. Na jeho mamku sa stále pozerali ako na pobehlicu, stále hrdlačili o prežitie, stále boli páni pánmi. Ale chlapec získal cenné bohatstvo. Pokoj.

Prestal chodiť na stretnutia junákov, a keď sa tí pokúsili o prevrat, chlapec sa postaral o zburcovanie dediny a zabránil rozšíreniu požiaru dole do mesta. Junákov povešali, tu je príbeh rovnaký. Len plno ľudí žilo. Plno rodín si uchovalo to málo, čo mali. A lipka  ďalej rástla za domom, a junák pod ňou vyrezával píšťalky. Čoskoro bol vo vyrezávaní majster. S pokojom, čo ho sprevádzal dokázal vždy vybrať to najlepšie drevo, a jeho píšťalky vyludzovali nádherný, čistý zvuk. I stal sa z neho chýrny píšťalkár, no stále nesmel byť prijatý do cechu remeselníkov.

Dopočul sa, že v susednej krajine už môže byť remeselníkom aj obyčajný človek, stačí, keď zloží skúšku. Nuž sa rozhodol zobrať mamku a tú trošku majetku, čo mali, a vydal sa do neznáma. Keď sa lúčil s lipkou, tá mu riekla: „S pokojom sa veci riešia, s pokojom prichádza šťastie. Bež v ústrety tomu svojmu, milý chlapče, a keď Ti ťažko bude, sadni si pod strom. A vyrezávaj píšťalku.“

Milá Duša, pôvodne Koniec I nemal vzniknúť. Niekedy je však lepšie prečítať si ťažkú vec, ako ju zažiť. Nenechaj hnev riadiť Tvoj život, a všetko dokážeš vyriešiť. Len v hneve „neoddeľuj zrná od pliev“. Nielenže neoddelíš, lebo nedá sa oddeliť to isté, ale ublížiš nielen iným, hlavne sebe. Počúvni ten tichý hlas, ktorý Ti pri čítaní strašných vecí, čo vychádzajú na povrch šepká: „stíš sa“. Ja viem, je to nelogické. Veď práve teraz by sme mali prestať ohýbať chrbty. Milá Duša, svieť…