Ahoj, milá Duša,

Prihováram sa k Tebe. Nezáleží na tom, či si oblečená v koži muža, alebo ženy, dieťaťa, alebo starca. Nezáleží na tom, či si misionár alebo vrah. Či si úspešný manažér, mama na materskej alebo babička na dôchodku, ponorená vo vlastnej samote. Prihováram sa k Tebe, čistá Duša, nie tomu, čím si sa počas života obklopila.

Prihováram sa Ti, lebo Ti chcem povedať, že si krásna. Milá Duša, je jedno, aké postavy oblečené v iných kostýmoch sú okolo Teba. Je jedno, či a ako veľmi Ti ublížili. Počas života si nazbierala mnoho skúseností, krásnych, aj bolestivých. Prežila si smútok, bolesť, samotu aj žiaľ. Prežila si lásku, radosť, smiech aj dokonalé šťastie. Je jedno v akých pomeroch, tak si si to naplánovala. Ale zažila si to a je to ďalší cenný poznatok na svojej ceste pochopenia vesmíru. Vo svojej podstate si krásna, tak dokonalá, že si to vo svojom prevleku, ktorý si si na seba obliekla, aby si svet pochopila, ani nevieš predstaviť. Ani len netušíš čistotu, ktorou žiariš a čo vlastne si, keď ten oblek najneskôr na konci života zhodíš. Čo uvidíš, bude pre Teba nesmiernym očarením. A uvidíš okolo seba duše, ktoré Ti spôsobili tú bolesť počas života, tých, ktorých si milovala vedľa tých, ktorých si nenávidela, bála sa ich, či cítila zhnusenie. Uvidíš, že všetko príkorie, ktoré si dala, aj to, ktoré si spôsobila, si v skutočnosti spôsobovala sama sebe, lebo všetky duše uvidíš ako jednotu, nedeliteľnú súčasť. Celok, ktorý si na seba na kratučký okamih obliekol malilinké obleky a rozdelil sa na nespočetné množstvo kúskov. A vieš čo, Duša? Zistíš aj to, že si súčasťou celku v ktorom sú duše zvierat. Nielen Tvojich domácich miláčikov, psa, ktorého si mala v detstve či mačky, ktorá k Tebe chodievala na záhradu. Potkanov, z ktorých si bola tak zhnusená. Dokonca aj chrobáky v záhrade a tie otravné vínne mušky tam sú  Milá Duša, uvidíš jednotu všetkého, svet ako jednoliaty celok a pochopíš. Pochopíš múdrosť večnosti, na ktorú si na malú chvíľu dĺžky jedného života zabudla oblieknuc si svoj oblek. Narodila si sa do konkrétneho miesta a času so zámerom vyskúšať si polohu života, ktorú ešte nemáš zažitú.

Ako Ti to popísať, aby si si spomenula? Je to ako počítačová hra. Vytvoríš si postavičku, vyberieš si účes, šaty, dokonca aj postavičky otca a mamy, určíš si, či máš brata, sestru, kde žiješ, dobu, v ktorej sa narodíš. A ideš hrať. Zažívaš množstvo levelov a pokúšaš sa dostať čo najvyššie. V každom leveli musíš prekonať rôzne úlohy, zakúšaš rôzne útrapy a pokúšaš sa dostať na rebríčku čo najvyššie. Lenže kam sa to chceš dostať? Zabudla si, milá Duša však na jedno, a to tú hru robí geniálnou. Zabudla si podstatný cieľ, a to pochopiť jednotu vesmíru, a tým seba a všetko naokolo, zabudla si, čo máš vlastne v leveli prejsť  Len si spomeň, milá Duša, akú hru to hráš a čo je cieľom – nie GAME OVER!, ale YOU WIN! Cieľom nie je vyšplhať sa na vrchol nad všetkých ľudí, splniť si túžby spojené s majetkom, slávou, obľúbenosťou. Dokonca ani s užitočnosťou. Cieľom, milá Duša, nie je povedať si „ešte som nebol prezident“ a potom zmanipulovať milióny ľudí, zasiať do ich sŕdc strach a tvrdiť im, že Ty ten strach porazíš. Len preto, aby si „vyhral“ tú hru. Lenže to nie je cieľ hry, milá Duša  Zabudla si, že Ty nie si tá postavička, čo sa každé ráno na Teba pozerá do zrkadla. A zabudla si, že hru vyhráš len tak, že si spomenieš, kto si. Že spásu nezískaš každodenným chodením do kostola, ako Ti tvrdia. A strachom z Boha. Ani tak, že budeš robiť dobré skutky vo svojom okolí a na oplátku čakáš to nebo, ktoré má po smrti prísť. A zároveň nevidíš Tvojich najbližších, ktorým dennodenne ubližuješ. Spásu nezískaš tak, že sa milióny ďalších postavičiek tlačia v radoch pred koncertom, aby Ťa zazreli. Milá Duša, to všetko sú falošné ciele hry. Spomeň si, spomeň, kto vlastne si. Že Ty si Boh, jedna maličká bunka Boha, a spolu s Tebou všetci Tvoji priatelia aj nepriatelia. A keď nenávidíš, nenávidíš seba. Keď bojuješ voči „tým druhým“, zraňuješ sám seba.

Veľa z Tvojich foriem, milá Duša, čiže veľa ľudí, prenesene do Tvojho jazyka, je šialená strachom. Pozerá sa neustále na to, ako by hra mohla skončiť prehrou, miesto toho, aby sa pozrela, čo vlastne namená YOU WIN. A tak sa bojí, že do ich krajiny príde cudzia armáda, imigranti, niekto napadne jeho krajinu, a tak sa neustále poisťuje, aby sa to nestalo. Tráviš svoje životy, milá Duša tým, že vytváraš bariéry okolo seba, od tých najtenších ako bariéru voči rodičom, partnerovi, susedom vo forme plota, krajín vo forme hraníc, až po jadrové bomby, lebo „čo keby“. A tak si počas životov učíš nenávidieť, báť sa „neznámeho“, lebo to v tomto živote práve nezakúšaš. Bojíš sa, že prídeš o dom, a tak ho poistíš. Bojíš sa, že stratíš blízkych, a tak ich poistíš. Bojíš sa, že prídu choroby, a tak sa očkuješ. Bojíš sa, že Ťa niekto napadne, a tak si kúpiš zbraň… Nie je to zlé, milá Duša. Nemôžeš za to, že si zabudla, kto si. A že sa nemáš čoho báť. Je to súčasť hry.

Ale… ale ak by si si spomenula, predsa len spomenula, kto vlastne si, môžeš zmeniť pravidlá. Môžeš prestať míňať energiu na útek pred strachom. Lebo sa prestaneš báť  A môžeš ju míňať vysielaním lásky. K svojej rodine, svojmu okoliu, a hlavne, hlavne k sebe.

Len si to predstav, milá Duša. Len si predstav, že by sa všetky postavičky v jednom momente zobudili. A spoločne by vytvorili raj. Znie to ako nezmysel, čo? Ja viem, som snílek… Ale koľko takých utopických snov sa stalo skutočnosťou? Ľudia lietajú, dokonca aj do vesmíru. Môžu sa rozprávať na obrovské vzdialenosti a vidieť sa. Môžu nahradiť nefungujúce srdce…. Tento môj sen, milá Duša, je zo všetkých najodvážnejší. Keby sa všetci zobudili…. Nechcem od Teba, aby si začala všetkými lomcovať a burcovať. Nechcem od Teba, milá moja Duša, aby si začala robiť manifestácie. Iba Ťa prosím, každý deň si aspoň na malú chvíľku spomeň, kto si. A vyšli lásku. Do svojej rodiny, k ubručanej susede, protivnému autobusárovi. Vyšli lásku aj k tým, ktorých sa bojíš. Ktorých neznášaš. Iba na malú chvíľočku si každý deň spomeň, a urob to. A možno, možno….sa všetci zobudíme.