Farár a žena

 

Neďaleko miesta, kde bývam, je dedinka. Na konci sveta, odtiaľ sa môžete už len vrátiť späť. Väčšina mladých sa ešte v deväťdesiatych rokoch odsťahovala, a voľné domčeky pokúpili chalupári, takže živo tam je hlavne cez prázdniny a víkendy. V zime dedina zíva prázdnotou. Iba zopár domácich, čo ostali pracovať v hore a niekoľko stareniek tu ostáva. Dokonca tam pred pár rokmi zavreli krčmu, spolu s obchodom a kostolom základný symbol každej dediny.

Pred časom tam presídlili farára. Do dôchodku nemá ďaleko, a keďže sa znepáčil niekoľkým predstaveným z jeho diecézy, preložili ho z väčšej farnosti sem, na koniec sveta.

Ten farár vám je pozoruhodný človek. Počas svojich najlepších rokov rozvinul vo svojej farnosti mnoho vecí – založil cirkevnú školu, škôlku a neskôr aj gymnázium. Zveľadil cirkevné majetky a do celej farnosti sa mu podarilo vdýchnuť život. Bol nesmierne šikovný obchodník a mal veľkú charizmu, čo mu vždy pomohlo obklopiť sa množstvom ľudí ochotných pomôcť.

Bol aj výborný rečník. Všetci miništranti ho obdivovali, ako si nikdy vopred nepripravuje kázeň, iba si vytýči 2-3 body, ktorým sa chce venovať a potom rečnil lepšie ako všetci farári, ktorých ľudia v kostole kedy počuli rečniť.

Povedali by ste si – najlepší farár, akého si farnosť mohla želať.

Lenže v tej farnosti sa akosi zabudlo na základné poslanie farára, človeka, čo má veriacim uľahčovať kontakt s Bohom. Farár si totiž po dlhých rokoch štúdia teológie, mnohých ceremóniách a hlavne – odriekaniu toho najprirodzenejšieho pre človeka myslel, že keďže on uľahčuje kontakt s Bohom ľuďom, on je k Bohu bližšie, má na to papier a dokonca požehnanie od pápeža, čo je priamym zástupcom Boha na zemi. Skrátka, o Bohu vie viac.

Okrem toho bol farár presvedčený, že Boh je tam niekde vonku. Ďaleko. A že len tak sa k nemu obyčajný človek dostane, že si bude odopierať svetské radosti, kajať sa za svoju hriešnu dušu, ktorá stále túži po nezmyselných statkoch a keď bude vystavovať svoje telo príkoriam. Sám chodil príkladom po celý rok v sandáloch, ako znak toho, že nasleduje Ježišovu cestu, o ktorej bol presvedčený, že má byť rovnakým utrpením ako jeho skon na kríži.

Nuž, lenže ľudia sú tvory márnivé, túžiace po rozkošiach tela a mysle, a tak len niektorí nasledovali farárov spôsob života. Iní, aj keď chceli byť poriadnymi kresťanmi, tak ako pán farár kázal, z času na čas zhrešili. A keďže ich tak celý život učili, takmer okamžite sa cítili previnilo a bežali sa kajať zo svojich hriechov. Takých mal farár najradšej. Mohol im zo spovednice dávať vysoké „tresty“ v podobe desiatok opakovaní zdravasov. A potom v nedeľu z kazateľnice dávať tohto hriešnika za zlý príklad vyťahujúc všetky kresťanské príbehy, čo zdanlivo potvrdzovali hriešnosť takéhoto konania.

Najradšej zo všetkého však mal veľké kresťanské sviatky – Veľkú Noc a Vianoce. Vtedy totiž kostoly praskali vo švíkoch po všetky omše tých dní, očistiť svoju dušu prišli aj tí, čo tam chodievali len sporadicky. Vtedy bol farár v siedmom nebi, lebo, ako si to on vysvetľoval, mohol napraviť toľko hriešnikov naraz. Tie kázne boli plné vášne. Ale nie tej radostnej. Vášne, a hnevu, ktorý farár znášal na hriešnikov, čo sa opovažujú do kostola prísť len dvakrát do roka! Svoje životy nevystavujú utrpeniu a už vôbec v nich nie je Kristova bolesť z kríža, ktorú on tak rád všetkým prezentoval.

Potom sa jedného dňa uchádzal o budovu pre Cirkev, na ktorú mal zálusk jeden vplyvný podnikateľ a potom už veci šli rýchlo. Podnikateľ využil zákulisné ťahy a vzťahy a milého farára poslali na dedinu na konci sveta.

Už bol starší, síl mu ubúdalo. Naviac mal trvalý zápal kĺbu na nohe, keďže celý život chodil v sandáloch. Farár zrazu stratil motiváciu, v dedine boli veriacimi iba staré babky s takmer žiadnymi hriechmi, žiadni mladí túžiaci po slastiach života, ktorých by mohol naprávať. Bojovať proti diablovi.

Vnímal to ako trest. Najväčšiu nespravodlivosť, že nie je oslavovaný tisíckami veriacich, ale svoj život dožije zastrčený v nejakej diere.

Jedného dňa, uprostred leta sa vybral do lesa na maliny. Síce lahôdky na tanieri boli podľa neho taktiež hriech, keďže bol bližšie k Bohu ako iní, mohol si sem-tam takýto priestupok dovoliť, lebo bol oveľa pevnejší vo svojej viere ako obyčajní veriaci a tak ho diabol nemohol zviezť na zlé chodníčky len kvôli malej maškrte. Keď sa vracal s plným košíkom, stretol ženu stredného veku, ako sadí na malom políčku hrach. Nikdy pred tým ju nevidel, do kostola nechodila. Asi nejaká chalupárka, pomyslel si a hneď sa s ňou pustil do reči, možno ju bude môcť napraviť.

Vyzvedal sa odkiaľ je, čo tu robí a koľko má detí, a k tomu všetky podstatné otázky, aby si ju mohol zaradiť a podľa toho jej kázať. Žena ďalej sadila, a ochotne odpovedala na všetko, na čo sa pýtal. Porozprávala mu, že sa prisťahovala pred mesiacom, z Bratislavy. Nie, do kostola nechodí, pokrstená je. Muža nemala, ani deti, svoj život zasvätila kariére a teraz, v polovici svojho života sa rozhodla žiť podľa svojich predstáv, takže dala výpoveď v práci, predala byt v Bratislave a kúpila si chalupu tu, na konci sveta. K tomu ešte terénne auto, aby sa v zime dostala do mesta a ak sa uskromní, zo zarobených peňazí dokáže žiť až do dôchodku.

Farára táto žena zaujala. Nevedel presne povedať čím, avšak cítil pri nej nesmierny pokoj. Prisadol si k políčku na spadnutý peň a debatoval s novou dedinčankou. Dúfal, že sa mu už dnes podarí presvedčiť ju, aby prišla po prvý krát do kostola.

Tému kostola skúšal nahodiť niekoľko krát, no žena sa vždy pri odpovedi zatúlala myšlienkami úplne inam. Nuž, je taká pochabá, pomyslel si farár, na prvý krát to nechám tak, do kostola ju zavolám inokedy. Žena ponúkla hosťa vodou, aj haruľu mu dala, čo si pripravila k práci. V debate strávili dobrú hodinu, až musel farár utekať, aby stihol včas začať večernú omšu.

Celou cestou, nesúc košík s malinami sa usmieval. Konečne má nový cieľ, ďalšie poslanie. Presne videl, v čom je žena hriešna a v duchu si už aj pripravoval otázky na jej prvú spoveď, ktorá, ako pevne veril, sa čoskoro uskutoční.

Na druhý deň sa farár hneď po rannej omši ponáhľal späť za ženou. Bol krásny deň a, ako dúfal, našiel ženu opäť na poli. Tentokrát sadila mrkvu.

„Vám sa u mňa nejak zapáčilo, pán farár.“ S úsmevom ho vítala.

„Včera som s Vami nestihol prebrať istú záležitosť. Ako som Vás počúval, nie ste zlá žena. Ale diabol sa o Vás pokúša v rôznych smeroch a myslím, že je pre Vás najvyšší čas dať sa na pokánie a prijať Boha do svojho života.“

Žena najprv nepovedala nič. Nepoznala život na dedine, a s podobnou agitáciou sa jakživ nestretla. Nebola zvyknutá, že sa iní pletú do jej života.

„Pán farár, kedy začínate rannú omšu?“ spýtala sa napokon.

Farár, naradovaný, že to išlo takto ľahko, veselo odvetil: „O siedmej“

„Výborne. Tak o šiestej ráno príďte po mňa.“

Začudoval sa nad touto zvláštnou požiadavkou, ale pomyslel si, že sa možno hanbí prísť sama medzi cudzích ľudí do nového prostredia, a tak privolil.

Na ďalší deň vstal farár už o piatej. Celá tá záležitosť s novou ovečkou sa vyvíjala ešte lepšie, ako by si želal, a tak od samej radosti z jej uvedenia medzi veriacich nevedel spať.

Presne o šiestej už kráčal po chodníku k ženinmu domu.

A tam… pane Bože! Diabol v jeho najhoršej podobe! Na lúke pred domom vidí ženu, ako nehybne sedí otočená tvárou k slnku a vyznáva iného Boha. Meditácia je predsa nástrojom diabla, inej viery, ktorá sa nemá čo miešať do našich končín, kde historicky odpradávna ľudia verili v Krista, jediného spasiteľa.

Farár sa v šoku, ktorý práve zažil, otočil na päte a upaľoval do kostola. Ako veľmi ho tá žena urazila. Naschvál ho zavolala o tomto čase, aby sa z neho v tej svojej smiešnej póze vysmievala. To sa mu ešte nikdy nestalo. Na omši bol duchom neprítomný, ani si nepamätá, o čom vlastne kázal. Celý zvyšok dňa potom premýšľal, ako vyhrať nad tak zákernou podobou diabla dušu tejto nešťastnice.

A rozhodol sa, že trpezlivosť ruže prináša a on sa diabla nebojí, a tak si vytvoril svoj vlastný boj. Denne chodil za ženou. Vysvetľovať, prosiť, vyhrážať sa jej peklom a zatratením, presviedčať a bedákať. Žena sa s ním nikdy nehádala. Nechala ho, nech povie, čo má na srdci a potom odvetila vždy to isté: „Ďakujem, že sa o mňa tak staráte. Ale na omšu neprídem. Tam môj Boh nie je.“

Farár nerozumel. Vyznávala evidentne iného Boha, a teda diabla, a predsa z nej vždy vyžaroval pokoj. Nuž, dni plynuli a z farárovej snahy o prinavrátenie ženy na správnu cestu sa stal rituál. Postupne, nebadane sa z vyhrážok stali otázky. Chcel prísť na koreň tomu, ako je možné, že taká nevernica žije počestným, skoro až svätým životom.

Raz nabral odvahu a spýtal sa jej na to. „Láska, to je môj Boh.“

Tá odpoveď mu zmenila život. Poskytla uhol pohľadu, ktorý celým štúdiom a hľadaním Boha stratil. Zabudol na to najpodstatnejšie – na lásku. Lásku k životu, k jeho radostiam, k blížnym, na lásku o ktorej tak často kázal, v celom Kristovom učení stratil. Lásku k veriacim, k neveriacim, lásku k mocným, k úbohým, lásku k zvieratám, prírode, ale hlavne, zabudol na lásku k sebe.

V okamihu pochopil, že si zmýlil Kristove utrpenie na konci jeho života s jeho cestou. S tým, čo hlásal. Že Boh je láska a čím viac jej dávaš, tým viac dostávaš. Že chrámy sú nanič, keď v ľuďoch, čo do nich chodia láska neprebýva. A na jej mieste stojí hnev a boje.

Že láska netrestá a vždy chápe. A to najpodstatnejšie…. že láska nesúdi.

Od toho dňa farár už nikdy nešiel príkladom. Už netrpel v snahe priblížiť sa k Bohu. Pochopil, že ho celý čas mal v sebe. Prestal sa zaoberať diablami a súdiť ľudí v spovedelnici. Naopak, jeho kázne boli plné radosti zo života, lásky k blížnemu a príbehov pre potechu veriacich.

V tej dedine sa potom nič zvláštne nestalo. Do kostola nezačali prúdiť davy ľudí, ani sa z farára nestal slávny guru. Ale starenky, čo do kostola chodili dvakrát denne, zrazu začali mať opäť iskry v očiach. Usmievali sa na vnúčatá, keď ich prišli pozrieť a miesto výčitiek mladým, čo tak málo chodila vždy mali napečené buchty a kopu otázok, ako sa mladým darí.

Farár umrel tesne po osemdesiatke v tichu a pokoji. A v najväčšej radosti, že našiel Boha ešte počas svojho života.

………..

Milá Duša,

Pri hľadaní pravdy možno aj Ty narazíš na túto skúšku. Skúšku, či stojíš ozaj v prúdení energie čo pochádza od Boha, alebo sa nechávaš zlákať hrou ega. Akonáhle začneš opäť súdiť konanie, myslenie alebo život iných, vedz, že to je spoľahlivým znakom, že si vypadla z „božského príjmu“. A naopak, v momente, keď prestaneš súdiť, opäť si v ňom. A nezabúdaj, to neplatí len o súdení iných, ale v prvom rade seba samého.