Mrzák a kupec
Celkom nedávno mi ktosi porozprával tento príbeh:
V jednej orientálnej krajine žil muž, ktorý bol celkom bohatý. Nepatril medzi najbohatších, no mal slušný majetok, dom, služobníctvo a výnosný obchod. Bol starý mládenec, a nechystal sa ženiť. Dosť na tom, tento muž nepatril medzi tých, ktorí by sa o svoje bohatstvo nedelili. Rád pomohol priateľom v núdzi, aj služobníctvu platil oveľa viac, ako bolo na tú dobu bežné. Ľudia ho preto mali radi.
Žil v menšom meste, ktorému sa už veľa rokov darilo, a preto v ňom nežilo veľa biednych ľudí. Jedného dňa, keď muž zatváral svoj obchod a niesol tržbu domov, uvidel na ulici chudáka. Bol už na pohľad biedny, naviac mal však nepekný rázštep na pere, ktorý mu znetvoril tvár. Mrzák sa opieral o múr mužovho obchodu, a vyzeral unavený.
Šaty mal špinavé a pohľad veľmi smutný. Muž, ktorý dovtedy nevidel človeka s takýmto postihnutím od neho nevedel odtrhnúť pohľad. Bolo mu ho veľmi ľúto. Nuž, otvoril mešec s tržbou a venoval chudákovi zopár mincí, za ktoré si mohol kúpiť jedlo, nové šaty a zaplatiť si niekde nocľah. Chudák sa na muža vďačne pozrel, vzal si peniaze a pomaly odchádzal preč.
Muž mal zo seba veľmi dobrý pocit. Ó, aký dobrý skutok dnes urobil, Boh ho určite vidí a štedro sa mu za to odmení. Muž veril, tak ako všetci ľudia v jeho krajine, že kto pomáha chudákovi, bude po smrti odmenený večným kráľovstvom. Celý večer však myslel na chudáka a čím viac nad ním hútal, tým viac mu ho bolo ľúto. Vnímal ako veľkú nespravodlivosť, že je niekto postihnutý od narodenia a nevie s tým nič spraviť, ostatní od neho bočia. Priam cítil bolesť, s ktorou sa mrzák boril iste celý život.
Na druhý deň, v tom istom čase muž opäť zatváral svoj obchod a pred ním opäť stretol toho istého chudáka. Veľmi sa začudoval, pretože chudák mal na sebe tie isté šaty, čo včera.
„Či som Ti nedal dosť peňazí, aby si sa mohol obliecť a nasýtiť?“ s údivom sa spýtal.
A chudák mu rozpovedal, ako sa chcel najesť, keď vtom, aké nešťastie! Pribehli k nemu nejakí fagani, zvalili ho na zem a nielenže mu zobrali peniaze, ešte ho aj dokopali, pretože boli presvedčení, že jeho rázštep je znakom prekliatia. Muž cítil, že chudák hovorí pravdu a uľútilo sa mu ho ešte viac. Vytiahol mešec, opäť mu dal pár zlatiek a tentokrát ho zaviedol k hostincu, kde mu sám vybavil izbu, aj poživeň.
Celý výjav sledovala hostinská. Videla ľútostivý výraz na mužovej tvári. Zariadila, čo bolo treba, a keď sa muž zberal domov, prešla okolo neho a poznamenala: „Nerobíš dobre, priateľu.“
Muž sa veľmi rozhorčil. „Ako to môžeš povedať, žena?! Len pozri na toho chudáka, je od narodenia mrzák, každý od neho bočí, nemá domov, šaty ani jedlo. Ako môžeš povedať, že nerobím dobre?!“
Ešte hodnú chvíľu soptil, a tak žena nepokračovala v debate.
Prešlo pár dní a muž takmer zabudol na príhodu s mrzákom. No v jedno ráno, keď išiel otvoriť svoj obchod, opäť našiel mrzáka predo dvermi.
Rozpovedal mu, ako ho opäť nejakí zloduchovia okradli, dokonca mu zobral šaty, ktoré si práve kúpil, a tak mu opäť neostalo nič.
Mužovi prišlo chudáka opäť ľúto. Nemohol sa viac dívať na tú nespravodlivosť a tak sa rozhodol, že ho zamestná. Odteraz mal každé ráno zametať chodník pred jeho obchodom, a muž mu za to každý deň vyplatí malú almužnu.
Bol na seba veľmi pyšný, ako to vyriešil, a ako pomáha chudákovi.
Ako áno, ako nie, asi o mesiac sa mužovi stalo nešťastie. Cestou z nedeľnej prechádzky sa pošmykol, škaredo spadol a zlomil si nohu. Lekár robil, čo mohol, lenže vyzeralo to, že noha sa zrastie nesprávne a tak muž bude nadosmrti krívať.
Nešťastia sa stávajú, a toto nie je koniec sveta, pomyslel si muž. Krátko nato od neho ušiel sluha, ktorý sa staral o chod domácnosti a ukradol mu veľa cenností.
Nadôvažok, v jeho obchode sa chytila nejaká zvláštna pleseň a celkom mu zničila všetky látky, ktoré v ňom predával. Muž si zúfal, lebo toto naozaj nevyzeralo ako náhoda.
Ako nad tým hútal, aj ho napadlo, či ten chudák, ktorému každý deň platí za zametanie pred obchodom, nie je prekliaty a nenosí smolu. Aj začal po ňom po očku pozerať a veru sa rozhodol, že sa ho čoskoro zbaví, no nemal srdce to urobiť, lebo mu ho bolo veľmi ľúto.
Pár dní po tom, čo musel spáliť všetky látky, prišla do jeho obchodu hostinská. Chcela si kúpiť súkno na nové šaty, ale videla, že muž má prázdny obchod.
„Vravela som Ti, že nerobíš dobre, priateľu.“ Povedala mužovi.
Muž sa tentokrát nerozhorčil. Práve naopak, naklonil sa bližšie, a takmer šeptom, aby to ostatní nepočuli, sa spýtal: „Veru to tak vyzerá, že si mala pravdu. Myslíš, že je prekliaty?“
Žena pokrútila hlavou, ako že nie, a začala vysvetľovať:
„Nie je prekliaty. Tvoj súcit s ním je prekliaty. Pomáhaš mu, lebo Ti ho je ľúto. A to spôsobuje všetky Tvoje pohromy. Ak chceš niekomu skutočne pomôcť, milý priateľu, musíš s ním prestať súcitiť. Ty nie si vyššie, ako je on, nie si o nič lepší. Súcit nie je nič iné, iba pohľad na druhého zhora. A Tvoja pomoc nepozdvihne jeho vyššie, naopak Teba zosunie dole.“
„Ale ako to? Veď aj v Knihe Kníh sa píše, že máš chudákom pomáhať. Veď aj kňazi hlásajú, že súcit je ten najušľachtilejší cit.“ Oponoval muž.
„Nie je súcit ako súcit, priateľu. Keď niekomu pomáhaš preto, lebo Ti ho je ľúto, znížiš sa k nemu. Keď niekomu pomáhaš, ale predtým mu želáš šťastie, alebo zlepšenie jeho života, pozdvihuješ jeho k sebe.“
Muž nerozumel, v čom je rozdiel. Veď predsa je jasné, že mrzákovi pomáha, lebo chce, aby mu bolo lepšie.
Aj tak však od toho dňa, vždy keď uvidel mrzáka, aby mu vyplatil almužnu, pomyslel si na mrzákovo blaho ešte predtým, ako mu dal peniaze. Myslel na to, aby mal dosť peňazí, aby sa našiel liek na jeho postihnutie, aby zažil šťastie. Po čase sa prichytil, že už nevníma mrzákovo nešťastie, ale sa sústredí na to dobré v jeho živote.
Pár týždňov to trvalo, no napokon sa mužovi noha vyliečila, a kríval sotva viditeľne. Podarilo sa mu zohnať nádherné a kvalitné látky, ktoré mohol predať za oveľa vyššiu cenu ako tie pôvodné a sluha, čo od neho utiekol, bol dolapený, dokonca aj s väčšinou cenností, ktoré mu ukradol.
Ba čo viac, mrzák si z našetrených peňazí mohol prenajať malú izbu v domčeku neďaleko obchodu, kam sa nasťahoval aj s novou ženou. Tá sa zamilovala do jeho duše a pracovitosti, a nevadilo jej jeho postihnutie a tak spolu šťastne nažívali.
Muž až do smrti nepochopil, v čom bol skutočný rozdiel, no odvtedy vždy, keď videl niekoho v trápení, ešte predtým, ako mu pomohol, zaželal si jeho prosperitu.
…………
Milá Duša,
Rozdiel medzi ľútosťou a empatiou je na pohľad minimálny, vlastne žiadny. No v skutočnosti priepastný. Táto malá odchýlka v úmysle spôsobí Tvoje blaho, ako aj skutočné blaho toho, komu pomáhaš.
Vždy, keď vidíš niekoho, kto je na tom horšie ako Ty, a chceš mu pomôcť, ešte predtým zmeň svoju vibráciu. Neorientuj sa na jeho nešťastie, ale na ZLEPŠENIE stavu, v ktorom sa nachádza. Lebo dar darovaný s vibráciou nešťastia chudákovi nepomôže, naopak mu zhorší jeho situáciu. Dar so želaním zlepšenia ju skutočne zlepší.
Nepomáhaj deťom v Afrike s bôľom v Duši, milá Duša. Nekupuj Nota Bene od bezdomovca s ľútosťou, milá Duša. Nehádž mincu žobrákovi s ťažkým povzdychom nad jeho osudom. Jeho nešťastie premeň v sebe na želanie zlepšenia, a potom daruj, čo chceš. Až vtedy je to skutočná pomoc, pre vás pre oboch…
„Milá Duša, darujem Ti všetko, čo pre Teba mám. Ak ma podporíš, nekúpiš si viac. No prispeješ k tomu, aby tieto texty inšpirovali čoraz viac ľudí. A aby Duša v mojom tele zažila, aké je to byť spisovateľkou. Ďakujem Ti.